prof. MUDr. Emil MAKOVICKÝ

(* 06. 10. 1910, † 2002)

Narodil sa v obci Sirk (okres Revúca) 6. októbra 1910. V tejto obci a v jej okolí žili a pracovali obyvatelia v prevažnej miere ako baníci v rudných baniach. Pracovné a životné podmienky poznačili ich zdravotný stav početným výskytom pracovných úrazov, reumatickými chorobami, zápalmi horných dýchacích ciest, zaprášením pľúc, TBC a ich následkami. Dožívali sa krátkeho veku, s predchádzajúcou vysokou invalidizáciou. Tento stav obyvateľov svojho kraja Makovický prežíval v detstve ako stredoškolák, neskoršie ako poslucháč lekárskej fakulty a napokon ako lekár.

V podstate komplex týchto skutočností, rodinná výchova, dlhotrvajúce priateľstvo s rodákmi a osobné poznanie pracovných a sociálnych podmienok obyvateľstva trvalo poznačili jeho celú životnú a pracovnú orientáciu. Aj keď získal široko koncipovanú, dôkladnú odbornú prípravu, najmä na chirurgickom pracovisku v Košiciach a na ďalších pre prácu praktického lekára, obsahom jeho celoživotnej činnosti sa stala široko koncipovaná sociálno - medicínsky a spoločensky všeužitočne orientovaná práca lekára, verejného činiteľa.

Maturoval roku 1928 v Rožňave. Študoval na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde promoval roku 1934. Počas štúdia pracoval ako demonštrátor na „normálnej“ anatómii a ako pomocná vedecká sila zasa na histológii. Aktívne sa podieľal na práci Spolku medikov. Po Promócii skončil dôstojnícku školu v Prahe - Vršoviciach. Počas tejto služby pracoval na chirurgickom oddelení Vojenskej nemocnice v Bratislave. Po skončení vojenskej služby sa dôkladne pripravoval pre prácu praktického lekára na klinických oddeleniach v Bratislave (pôrodnicko-gynekologickej, internej, detskej). Súbežne s tým vykonal „fyzikát“ u doc. MUDr. E. Tomáka, ako povinnú aprobáciu pre prácu štátnych obvodných a v nemocenských poisťovniach pracujúcich lekárov.

Revírna bratská pokladnica v Bratislave, ktorá riadila nemocenské a dôchodkové zabezpečenie baníkov a hutníkov (a ich rodín), ponúkla jubilantovi miesto šéflekára a posudkového lekára. Pred nástupom do funkcie musel vykonať ročnú stáž na pracoviskách jej poistencov a na zdravotníckych zariadeniach poisťovne. Túto stáž nastúpil 01. 06. 1937. Takto ešte detailnejšie poznal riziká práce v rudných, uhoľných a soľných baniach na Slovensku a Podkarpatskej Rusi. Počas dovoleniek lekárov pracoval na ich postoch striedavo v nemocniciach v Podbrezovej, Handlovej a v liečebni baníkov v Štóse. Získané poznatky účelne využil v rôznych funkciách, ktoré zastával v poisťovni.

Od 01. 06. 1945, keď vznikla Okresná sociálna poisťovňa v Bratislave, stal sa jej šéflekárom. Po uplatnení zákona 99/1948 Zb. o národnom poistení sa stal riaditeľom zdravotnej služby ONP v Bratislave. Po zjednotení zdravotníckej starostlivosti roku 1949 a po uplatnení zákona 103/1951 Zb. o liečebno-preventívnej starostlivosti, bol menovaný riaditeľom MÚNZ v Bratislave a vedúcim referátu zdravotníctva KNV západoslovenského kraja. Potom prevzal funkciu vedúceho odboru zdravotníctva na Slovenskej odborovej rade. Roku 1954 bol menovaný námestníkom povereníka zdravotníctva SNR. Po zrušení Povereníctva zdravotníctva prešiel od 01. 07. 1960 pracovať do SÚDL (Slovenského ústavu pre doškoľovanie lekárov), ako zástupca riaditeľa pre pedagogickú a vedeckú činnosť a potom ako vedúci katedry sociálneho lekárstva a organizácie zdravotníctva. Keď vznikol Inštitút pre ďalšie vzdelávanie lekárov a farmaceutov(zo SÚDL) s internátom a s klinickou vzdelávacou bázou na pôde nemocnice s poliklinikou akad. L. Dérera na Kramároch, plne rozvinul svoje nadobudnuté vedomosti. Spolupracoval s ČSČK na budovaní transfúznej služby v Bratislave a výstavbe nemocnice, kde bola umiestnená prvá transfúzna stanice a TBC oddelenie.

Už roku 1945 došlo k reorganizácii obsahu pregraduálnej výučby a výchovy a potom (po uplatnení zákona o zdravotníckych povolaniach) aj postgraduálnej výchovy lekárov, farmaceutov, stredných zdravotníckych pracovníkov a ostatných vysokoškolských pracovníkov - nelekárov. V novej osnove výučby došlo k zaradeniu sociálneho lekárstva a organizácie zdravotníctva, ako obligatórneho predmetu so skúškou.

Nadviazalo sa na výchovné osnovy lekárskych fakúlt v ČSR, kde bol tento predmet prednášaný síce ako nepovinný, ale viacerí poslucháči sa podrobili aj skúške, ak počítali s prácou v nemocenských poisťovniach. Táto skutočnosť vyvolala potrebu na vedeckých základoch pripraviť obsah, metodiku, novokoncipovaného predmetu v pre a postgraduálnej výučbe a výchove.

Prof. Makovický bol dobrým a aktívnym podielnikom na týchto prácach. Po vzniku Čsl. lekárskej spoločnosti J. E. Purkyně, sa v jej sústave sformovala aj spoločnosť sociálneho lekárstva s veľmi početným zastúpením lekárov. Neskoršie sa dovŕšilo aj federálne usporiadanie spoločnosti, takže na Slovensku sa vytvoril výbor spoločnosti, ktorý usmerňoval jej početnú základňu. Pre rozvoj vednej disciplíny sociálneho lekárstva bol založený časopis Čsl. zdravotníctva. Profesor Makovický nemohol chýbať vo významných funkciách v týchto nových štruktúrach. 19 rokov vykonával funkciu predsedu Spoločnosti sociálneho lekárstva. Do svojho vysokého veku bol zástupcom zodpovedného redaktora časopisu Čsl. zdravotníctva.

Dobrá znalosť cudzích jazykov, výsledky jeho vedecko-výskumnej činnosti, dôkladne a premyslene prepracovaný obsah, metodológia, doškoľovania lekárov, prof. Makovického predurčili úspešne sa zúčastňovať zahraničných študijných ciest. Navštívil temer všetky európske štáty prostredníctvom Svetovej zdravotníckej organizácie v Ženeve a v Kodani. Venoval sa štúdiu systémov ochrany zdravia, jej zabezpečenie sústavou zdravotníckych zariadení (najmä polikliník, nemocníc, doškoľovacích zariadení) spôsobom financovania, plánovania týchto služieb. Najviac pozornosti venoval obsahu, spôsobu organizácie všetkých foriem popromočného vzdelávania lekárov. Celoživotný zámer Makovického, poznať zdravotný stav obyvateľstva v jeho dynamickom vývoji v závislosti s jeho sociálnymi, pracovnými, ekonomickými a inými podmienkami, teda v obecne integrálnej a dialektickej rozpornej jednote, realizoval v spolupráci s veľkým počtom spolupracovníkov vo výskumnej úlohe štátneho plánu výskumu „Dlhodobé štúdium vývoja zdravia obyvateľstva vo vzťahu k meniacim sa pracovným a životným podmienkam" . Išlo o sledovanie obyvateľstva v okresoch Bardejov a Košice metódou priameho a nepriameho vyšetrovania. Výsledky boli publikované a prednesené na domácich konferenciách so zahraničnou účasťou, v odbornej tlači a poslúžili aj ako základ pre kandidátske a doktorské práce.

Prof. Makovický publikoval doma i v zahraničí cez stovku vedeckých, populárnych a populárno - odborných článkov. Je autorom, spoluautorom viacero monografií a učebníc. Jeho celoživotná snaha poslúžiť lekárom a ostatným zdravotníckym pracovníkom komplexnou učebnicou z odboru sociálneho lekárstva bola dovŕšená vydaním vyše 800 stránkovej učebnice: E. Makovický a kolektív „Sociálne lekárstvo a organizácia zdravotníctva - Kompendium". Vyšlo v roku 1978 a ďalšie vydanie v roku 1980. Nemožno vynechať ani jeho veľké množstvo oponentských posudkov. Tieto posudky sa týkali záverečných prác pri ukončení výskumu pri habilitačných pokračovaniach, pri profesorských postupoch, pri obhajobách kandidátskych a doktorských prác. Veľké množstvo tejto činnosti patrí do sféry rôznych doporučení, návrhov v oblasti sociálne - zdravotníckej pre rôzne inštitúcie. Niekoľko generácií žijúcich i už zosnulých lekárov, farmaceutov, stredných zdravotníckych pracovníkov, tisícky ostatných pracovníkov v zdravotníctve doma a v zahraničí, si vážili a vážia Makovického ako nestora sociálneho lekárstva, vedca, vynikajúceho pedagóga, zanieteného prednášateľa. Čo je ale to najpodstatnejšie v živote človeka, prof. Makovický sa zaradil do kategórie veľkého humanistu, demokrata, žičlivého a dobroprajného človeka.

autor: PhDr. Ivan Bielik, MPH